Štadión Na Pasienkoch nemá dobrú futbalovú karmu. Píšem to s plným vedomím faktu, že na ňom hrala naša reprezentácia tri ostatné kvalifikačné zápasy, pričom sa denne stretávam s konštatovaním fanúšikov, novinárov i priateľov, že to nebol dobrý výber. Ale nie o tom som chcel (teraz) písať. Jednou z výnimiek, prečo sa v minulosti oplatilo na Pasienky prísť bol Viliam Polónyi. Úžasný poručík Michalko zo slovenských filmových detektívok 60-ych rokov, svetaskúsený báťa Klimo zo Sebechlebských hudcov, skrátka herec, na ktorého nezabudnete, bol totiž úžasným futbalovým fanúšikom.
Navyše fanúšikom klubu Inter Bratislava, ktorý sa nikdy nemohol pochváliť veľkou fanúšikovskou základňou a, čo sa týka návštev na primárne atletickom štadióne, bolo to vždy skôr o "rodinnej" atmosfére na rozdiel od vypätých emócií na neďalekom Tehelnom poli. Viliam Polónyi bol tou persónou, kvôli ktorej sa oplatilo prísť aj na "atletické" Pasienky. Ja sám som sa neraz pri zápasoch pozeral viac na neho ako na trávnik, najmä ak sa tam nič pozoruhodné nedialo. Jeho prežívanie zápasu, jeho komentáre – to boli skvelé herecké etudy na tému futbal a klub, ktorý milujem.
Pán Polónyi bol fanúšikom akého si želá každý klub. Bol mu verný, chodil na zápasy keď sa darilo aj nedarilo, vášnivo ho obhajoval v tradičných diskusiách s kolegami umelcami, ale aj novinármi a športovcami vo svojej obľúbenej vieche na Obchodnej. Miloval svoj klub a bol pripravený ho podporovať a obhajovať s ozajstnou futbalovou láskou. Ak by sa udeľovali medaily za ozajstný (nefalšovaný, nepredstieraný) klubizmus, Viliam Polónyi by bol mnohonásobným držiteľom tej najcennejšej. Ja verím, že z futbalového neba bude s radosťou a nádejou pozorovať ako sa doslova zo zeme dvíha jeho milovaný klub.