Oplatí sa byť slušný?

Autor: Ján Kováčik | 5.3.2013 o 11:36 | (upravené 6.3.2013 o 18:50) Karma článku: 10,70 | Prečítané:  88478x

Keďže poznám síce smutný, ale pravdivý výrok, že „Slováci by si mali do svojho štátneho znaku dať zdochnutú susedovu kozu“, bol som pripravený na niektoré negatívne ohlasy ohľadom schváleného vládneho plánu ohľadom rekonštrukcie futbalových štadiónov. Prekvapila ma však intenzita neznalosti problematiky, negativizmu, pohŕdania, demagógie a viac či menej tajenej závisti až nenávisti.

Prezentacia_SFZ.jpg

Moje dva hlavné ciele vo funkcii prezidenta SFZ

Keď som pred dva a pol rokom nastupoval do funkcie prezidenta SFZ dal som si dva hlavné ciele. Zmeniť fungovanie zväzu aby to bola inštitúcia otvorená, transparentná, moderná. Nenapadlo mi, koľko času a úsilia to bude stáť mňa a mojich spolupracovníkov. Tu sa ukázalo, čo spôsobí ak sa problémy neriešia, ale odsúvajú na „lepšie časy“. Prvé výsledky sa už ukazujú – zväz má nové moderné Stanovy, kontinuálne sa pripravujú ďalšie predpisy a normy aby zodpovedali súčasnému letopočtu. Ich príprave, vysvetľovaniu a presadeniu sme venovali takmer rok. Výsledkom je unikátny výsledok, že boli prijaté viac ako 85% väčšinou prítomných delegátov.

Ďalším unikátom je fakt, že samo futbalové hnutie si v ňom zredukovalo počet delegátov na budúce konferencie zo 156 na 87 a úplne zrušilo jeden zo svojich dovtedajších orgánov – Radu SFZ. Dokázalo sa dohodnúť na kvalifikovanej „ústavnej“ väčšine na úrovni 70% pri rozhodovaní o všetkých dôležitých otázkach. Nepoznám v súčasnosti podobný príklad v slovenskom športovom hnutí (a nielen v ňom), ktoré by sa samé dokázalo dohodnúť na podobných úsporných zmenách vo svojom fungovaní.

Pokračuje aj finančná konsolidácia, skvele sa rozbehol unikátny projekt – Informačný systém slovenského futbalu, vďaka ktorému sa už dnes napríklad môžu robiť elektronické prestupy (vec ešte pred dvoma rokmi u nás nepredstaviteľná) a verejnosť má k dispozícii online výsledkový servis od 1. po 6. ligu. SFZ získal ocenenie aj od športových novinárov – Cenu Štefana Mašlonku za najlepšie tlačové služby, a to v roku kedy sme, možno s výnimkou postupu reprezentačnej 21-ky do baráže o postup na ME, nezaznamenali výraznejší úspech.

Spomínam to preto, že s tým súvisí môj druhý cieľ, s ktorým som „išiel“ do svojej funkcie – zlepšiť infraštruktúru, ktorá je v žalostnom (predkolapsovom) stave. Aj v tejto oblasti sa problémy za posledných 20 rokov neriešili, ale odsúvali (v najlepšom prípade plátali) a výsledkom je dnešný stav, za ktorý nás (oprávnene) kritizujú fanúšikovia, novinári, skrátka všetci. Preto popri otázke vyriešenia problému Národného futbalového štadióna (čo je iný príbeh a určite sa mu aj na tomto priestore budem venovať) mi bolo jasné, že je nutné nájsť spôsob ako pomôcť celoplošne, pretože futbal sa hrá, aj v porovnaní s ostatnými športami, naozaj všade a nenájdete na Slovensku ani náznakom šport, ktorý by mal deväť úrovní pravidelných ligových súťaží vrátane dorasteneckých a žiackych.

Prečo si najväčšie športové hnutie zaslúži podporu štátu na svoju infraštruktúru

Keďže nežijem vo vzduchoprázdne, chápem aj z vlastnej podnikateľskej dennodennej skúsenosti, že súčasná ekonomická situácia (nielen) na Slovensku je všetko iné len nie priaznivá pre všetky oblasti, obzvlášť tie „voľnočasové“. Práve preto sme prišli s projektom, ktorý nevyžaduje naraz veľký balík financií, ale rozkladá ho na desať rokov. Mimochodom, tá ročná čiastka (4,5 mil. EUR) sa v zásade rovná čiastke, ktorou štát dotuje prevádzku (nie platy a odvody) Slovenského národného divadla. Nie je bez zaujímavosti, že ročná návštevnosť SND je taktiež porovnateľná s tou corgoňligovou, resp. je nižšia.

Tým nechcem povedať, že SND (a ani iné divadlá, múzeá a mnohé ďalšie inštitúcie) si štátnu podporu nezaslúžia, práve naopak. Je ale nelogické, nesprávne a neudržateľné, aby štát aspoň trošku (po mnohých rokoch nulovej finančnej podpory) porovnateľnou čiastkou nepodporil aj infraštruktúru športu, ktorý je neporovnateľne (zdôrazňujem) najmasovejším.

Aj vďaka informačnému systému máme presný prehľad o našej AKTÍVNEJ členskej základni (v súčasnosti hráči, tréneri, rozhodcovia, delegáti), ku ktorej, ak pripočítame aj funkcionárov, fanúšikov a v neposlednom rade aj rodinných príslušníkov, tak hovoríme o státisícoch ľudí „konzumujúcich“ futbal na našej národnej úrovni. A tie státisíce ľudí svojimi daňami tiež prispievajú na financovanie iných oblastí, z ktorých nemajú žiaden priamy osoh – to aby som odpovedal tým, ktorí nechcú, aby sa z ich daní financovali „neschopné primadony“ apod.

Kaviarenský Vševedko

Pripravili sme projekt, ktorý nie je megalomanský, ale celoplošný, berie do úvahy finančné možnosti štátu a dáva možnosť riešiť to, čo sa viac ako dvadsať rokov neriešilo. Futbalové štadióny majú rovnaký „nárok“ na štátnu podporu ako divadlá, múzeá, digitalizácia kín a mnohé iné záležitosti, ktoré slúžia ľuďom.

Komentátora denníka Sme nepodozrievam, že by sa vo futbale vyznal viac ako klasický kaviarenský Vševedko. Už kvôli vete: „...je to súťaž pre hráčov, ktorí sú takí ľaví, že ich nezavolali kopať ani do tretej rakúskej ligy...“, ktorou dáva najavo, že sa svojmu okoliu potrebuje blysnúť kvázi vtipným, ale z hľadiska pravdivosti úplne hlúpym bonmotom. Myslím si, že jeho znalosti o slovenských futbalistoch sa končia pri dvojici Hamšík, Škrtel. Vo svojich komentároch na tému štadióny predviedol kompletnú škálu demagógie a neznalosti kombinovanej s (chorobnou?) túžbou po exhibovaní za každú cenu.

Kaviarenskému Vševedkovi uniká napríklad fakt, že v najvyššej súťaži hráva Noro Gyömbér, ktorého v januári tohto roku kúpil klub najvyššej talianskej súťaže, a že drvivá väčšina našich reprezentantov prestúpila do finančne silnejších zahraničných ligových súťaží z našich klubov hrávajúcich na štadiónoch, o ktorých sa bavíme.

Už v nadpise (Dotujme Corgoň ligu) demonštruje lacné zjednodušenie, ako keby tie štadióny boli určené len pre profesionálne tímy dospelých. Už mu zrejme uniká fakt, že každý klub najvyššej súťaže, aby ju mohol hrávať, musí mať minimálne desať žiackych a dorasteneckých tímov v kategóriách od 9 do 19 rokov. Aj (a v zásade z dlhodobého hľadiska predovšetkým) týmto mladým ľuďom budú slúžiť zrekonštruované štadióny, oni budú tráviť svoj voľný čas aktívnym športovaním a nie mudrovaním pri cigaretke.

Svoju funkciu vykonávam ako čestnú

SFZ pripravený a vládou osvojený a schválený projekt obnovy futbalovej infraštruktúry ponúka všetkým, ktorí namiesto slov a úvah ako to nepôjde a prečo sa to nepodarí, chcú niečo pre futbal a jeho rozvoj na Slovensku urobiť. Určite je jednoduchšie, pohodlnejšie a efektnejšie obviňovať tých aktívnych a podozrievať a obviniť ich zo všetkých možných ekonomicko – politicko – športových smrteľných hriechov.

Ak sa podarí a ja som presvedčený, že áno a urobím všetko preto, aby sa podaril, bude to splnenie možno najdôležitejšieho cieľa, s ktorým som do funkcie prezidenta SFZ nastupoval. Do funkcie, ktorá je čestná a v súvislosti s ktorou nedostávam žiaden plat a zo svojho si platím výdavky napr. na mobil, či prevádzku a benzín vlastného auta, s ktorým som kvôli futbalu už doteraz po Slovensku precestoval viac ako stotisíc kilometrov.

Práve na tých cestách sa dennodenne presviedčam o ťažkom živote a problémoch a práve preto som považoval za slušné nežiadať štát o veľké prostriedky (ihneď a naraz), ale nájsť dlhodobý model, na konci ktorého bude 21 štadiónov, vďaka ktorým sa ľudia budú tešiť z príjemného prostredia určeného aj pre ich deti. Preto som aj trpezlivo niekoľko mesiacov presviedčal predstaviteľov vlády, že ide o projekt, ktorého dlhodobé benefity mnohonásobne prevýšia krátkodobú nepopularitu.

Považujem za slušné pomôcť mestám v spolupráci s partnerskými bankami nájsť spôsob ako zabezpečiť svoj podiel spolufinancovania aj v terajšej dobe, kedy samosprávy musia riešiť množstvo akútnych problémov. Považujem za slušné z mojej pozície prispieť k zveľadeniu prostredia, v ktorom státisíce ľudí (či už ako diváci alebo samotní športovci) trávia svoj voľný čas. Pretože futbal nie je pre mňa (a pre drvivú väčšinu slovenskej futbalovej rodiny) biznis, ale futbal je vášeň.

Byť slušným a trpezlivým sa oplatí

Takže na záver, v odpovedi na titulkovú otázku, budem opakovať to, čo som povedal na odovzdávaní Cien Fair Play MUDr. Ivana Chodáka. Že slušnosť nie je slabosť a trpezlivosť nie je rezignácia. Byť slušným a trpezlivým sa oplatí. Len je to v situácii, keď sa stretávam s ich často až neuveriteľným opakom veľmi, veľmi ťažké...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

V starostlivosti o srdce patríme medzi najhorších v Európe. Pozrite si rebríček

V prieskume Slovensko získalo nízke známky pre zlý životný štýl svojich obyvateľov a aj dlhé čakacie lehoty na vyšetrenia.

EKONOMIKA

Prvá banka prelomila tabu a zvýšila úroky na hypotékach

Zvyšovanie úrokov vraj nesúvisí so zmenami Národnej banky.


Už ste čítali?