Po 26.2.2018 už Slovensko nikdy nebude ako predtým

Autor: Ján Kováčik | 1.3.2018 o 12:55 | Karma článku: 5,72 | Prečítané:  2554x

Veľmi sa prihováram za to, aby sa REŠPEKT, či už ako slovo alebo ako princíp, stal základom riešenia akéhokoľvek problému. A zásadne je pritom potrebné začať od seba samého.

Pred rokmi som začal s blogovaním… a po niekoľkých blogoch prestal. Nie preto, že by ma to nebavilo, nie preto, že by blogy nemali ohlas a určite nie preto, že by som nechcel hovoriť o rozličných veciach. Deň má však vždy iba 24 hodín a iné povinnosti dostali jednoducho prednosť. K blogovaniu, pokiaľ možno pravidelnému, sa vraciam. Napriek novým možnostiam osobnej komunikácie prostredníctvom sociálnych sietí (ja používam Instagram) predstavuje pre mňa blog najlepšiu platformu na vyjadrenie názoru, ktorý má ambíciu pozrieť sa na danú problematiku trošku širšie ako je to v prípade sociálnych sietí zvykom.

Rozmýšľal som nad viacerými témami, ku ktorým mám dlhodobo chuť sa vyjadriť, ale tú pôvodne plánovanú (na ktorú určite už čoskoro dôjde), tým najtragickejším spôsobom nahradila v pondelok téma, ktorá hýbe celou krajinou. Téma novinárov, médií a ich úlohy, vznešenejšie povedané poslania, v demokratickej spoločnosti. A čo je svojím spôsobom osudové, po pondelku 26.2.2018 už to nebude na Slovensku nikdy také ako doteraz. Tragické udalosti s dosahom na celú spoločnosť bývajú takýmto medzníkom. V československých rozmeroch to pred 49 rokmi bola smrť Jana Palacha, vo svetových naposledy 11. september 2001. Čo je však vo všetkých takýchto prípadoch tragické je smrť - nečakaná, ohromujúca, devastujúca a súčasne aj mobilizujúca. 

K médiám a novinárom mám blízko, veľa rokov v polohe ich (spolu)majiteľa resp. zamestnávateľa. Či už to boli rádiá (Rock FM, Okey - terajšia Európa 2), TV Markíza alebo časopisy Markíza či Žurnál. Poznám teda veľmi podrobne a svojím spôsobom dôverne to, ako fungujú redakcie, aké sú redakčné postupy, poznám aj riziká novinárskej práce. Napríklad v pozícii majiteľa časopisu Žurnál som zažil v roku 2008 situáciu, kedy šéfredaktorke Nore Sliškovej a redaktorke Patrícii Ďuriškovej hrozilo ročné väzenie. Aj vďaka tejto skúsenosti verím, že novinárov v ich práci ani strašná smrť Martiny Kušnírovej a Jána Kuciaka nezastavia, naopak, že si ich pamiatku uctia tým najlepším spôsobom - budú ešte dôslednejší a vytrvalejší.

Vo funkcii prezidenta Slovenského futbalového zväzu som celkom prirodzene objektom záujmu novinárov a redakcií, nezriedka aj nie iba tých športových. A vždy som ich bral a budem brať ako partnerov. Nie ako nepriateľov, škodcov, neprajníkov, zapredancov, mediálne prostitútky, presstitútky a mnoho mnoho ďalších “žičlivých” označení, ktorých sa im pravidelne dostáva. Byť partnerom zároveň neznamená byť ich “automatickým” pritakávačom, s názormi novinárov môžem, ale nemusím súhlasiť a neraz ani nesúhlasím, ale vždy ich rešpektujem, je to ich právo, je to ich práca. A ako to býva v akejkoľvek profesii aj u nich (tak ako u mňa a kohokoľvek iného) sa môžu vyskytnúť chyby. Ak vzniknú z nepozornosti, z neoverenia faktov, z nedostatku informácií a novinár resp. redakcia si to vedia priznať, pomôže to v konečnom dôsledku všetkým. Naopak, ak sú výsledkom predsudkov, zaujatosti, antipatie či nebodaj zlého úmyslu, vtedy poškodzujú novinársku profesiu ako celok. Opäť, tak ako v iných profesiách aj medzi novinármi sú skvelí profesionáli, ale nájdu sa medzi nimi aj tie povestné čierne ovce. Keďže však novinári chcú byť strážnymi psami demokracie resp. spoločnosti, o to väčšie nároky musia mať sami na seba.

Partnerský prístup k novinárom a médiám považujem, pre obe strany, za najproduktívnejší a najefektívnejší - akokoľvek zdanlivo “iba” ekonomicky znejú tie termíny. Mnohonásobne sa mi vyplatil napríklad v situáciách označovaných ako krízová komunikácia. Keďže som nikdy nemal problém zdvihnúť telefón, prípadne reagovať v primeranom čase a vždy som sa v rámci odpovedí snažil reagovať na predmet otázky a nezaoberať sa niečím iným, nestalo sa mi, že by moje vyjadrenia boli skreslené či vytrhnuté z kontextu. Rešpekt, ktorý voči novinárom dlhodobo mám a vedome ho vyjadrujem, sa mi vracia v ich rešpekte voči mne. Rešpekt v rôznych podobách (voči iným názorom, iným ľuďom, iným profesiám, v prípade futbalu dajme tomu aj k iným klubom atď.) a jeho permanentný nedostatok považujem za jednu z hlavných príčin napätej situácie, v ktorej sa ako spoločnosť nachádzame. 

Dennodenne sa vytvárajú nové bojové línie a neustále vznikajú priebežne aktualizované zoznamy triednych nepriateľov, ktorých by bolo najlepšie vymazať z povrchu zemského. Že sa to dá, názorne predviedli Stalin a Hitler, ale s následkami tohto spôsobu riešenia rozličných názorov resp. pohľadov na svet a spoločnosť sa už približne 70 rokov snažíme vyrovnať dodnes, častokrát neúspešne. Tam kde je rešpekt, tam obvykle nebýva hystéria a z nej vyplývajúce reakcie, ktoré môžu prerásť do nezvládnuteľnej podoby.

Veľmi sa prihováram za to, aby sa REŠPEKT, či už ako slovo alebo ako princíp, stal základom riešenia akéhokoľvek problému. A zásadne je pritom potrebné začať od seba samého.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

V pozadí detvianskej kauzy sa objavuje Kotleba a spravodajcovia

Firma z Bránikovho blogu robila čistky.

SVET

Slovák na najvyššej pozícii Únie? Začal sa diplomatický boj

Šefčovič nie je outsider, no veľkú šancu nemá.

DOMOV

OLAF varuje: Stali ste sa súčasťou čínskej hodvábnej cesty

Nové trasy zneužívajú podvodníci.


Už ste čítali?